Koniec hry

Aleksandra Vranić

Túto noc budem stáť

na bojisku.

Ja – bojovník

so železnými rukami

a svetlom v srdci.

Divoko zatrasiem

vašim divadlom

divných marionet

hysterických

histriónov,

kaukliarov,

jašterov z podzemia,

gangstrov.

Keď moji bojovníci slobody

vkročia dnu,

už neodohráte

vašu hru.

Všetky hrádze

pod javiskom

sa pretrhnú.

Čo potom urobíte,

vážení,

keď vašim harlekýnom

zamrznú úsmevy?

Už sa dusia

pod vodou

v temných

chodbách

podvodov,

pokrytci skrytých

zločinov.

Načo si sa nechal šliapať,

človeče?

Prečo si sa

uzatvoril,

blokoval,

zamrežoval?

Zabarikádoval?

Depersonifikoval?

Infikoval

strachom?

Dovolil si to

maskám bez duše.

Ibaže už nemusíš byť

v ich hre.

Môžeš miestnosť

opustiť.

Máš od dverí kľúče.

Stačí ich len otvoriť.