keď ti koruna zo zlata

padne do blata

budeš iba

ocikaný piesok

prevrátená ponožka

odhodený ohorok

zašliapnuté jablko

v tom okamihu

keď ti stúpnu

na otlak

svet už bude

naopak

včera

v mäkkom zamate

dnes

celá v blate

svoje meno si

si vyzula

prázdnom

obutá

                sama

opľutá

aj to sa stáva

keď moc

                   padne

na dno

močiara

ako sa očistiť

pýtaš sa

ako zmyť

nočnú moru

voda  

          pot

prášky

arómy

nedokážu oriadiť

tú smolu

ty bedárka

nosíš aj tak

stopy paláca

vo vlasoch

svoje žezlo

v krvi

na tvári noblesné

škvrny

ibaže

to nevidí nik

pravda je dnes trik

dnes          

         nonsens

sa pravdou volá

preto sa zmenila

aj tvoja rola

prosíš  

s vreckami naruby

kúpte si lupene ruží

zahalené do lží

kúpte si lupene lží

zahalené do ruží

moje ruže sú

bez faloše

verte mi

hm

kto ti to len uverí

lupene z ruží

opadli

ako rieka

ako lístie

ako koruna stromu

ako ošarpaná stavba

uľahli

ako postrelené vtáča

padli

ako bezvládny kôň

sa sklátili

(ako aj ty)

na sklonku tohto dňa

dotkla si sa dna

umrela do noci

kvíliaceho

ticha

s kŕdľom operencov

čo krídlami

z tvojej duše

dvíhajú

niečo

vzácne

veď vzlietnuť sa dá

len zo samého dna

Aleksandra Vranić

(Cena poroty, Poetický Púchov 2023)