Musím utekať,

stratiť sa,

utiecť

ďaleko od vás,

keď slnko zmizne za oblak,

keď rozbesnené psy

opustia svoje búdy.

Musím sa vypariť,

inak mi turbulentná víchrica

poprekrúca kroky,

stúpavé prúdenie vzduchu

mi zapchá ústa,

šliapne na jazyk.

Apokalyptická vízia

si zmyslí

pomiasť mi zmysly.

Posledný vlak zmizne

na konci zimy.

V našich tíšinách

žeravé uhlíky,

upozorňujúce tlačidlo,

riziko na trati,

netopierí tanec

v šíravách,

horká chuť

kozmického caffè e latte

v zrúcaninách

našich životov.

Nehovorte,

nie, nehovorte,

že niet úniku.

Ja aj tak ujdem,

utečiem

ďaleko od vás,

od nich,

od všetkých –

vyššie od všetkých výšin,

tichšie od mlčanlivých hôr,

hlbšie od hlbín oceánu.

Uchýlim sa do vnútra,

ďalej od snov sna,

hlboko,

hlbšie,

do najhlbšieho

svojho

dna.

Nechytíte ma.

Aleksandra Vranić

(Hlavná cena za poéziu, Poetický Púchov 2022)