Jedného dňa otvoríš

na tisíce rokov zavretú

bránu.

Rozhýbeš si údy.

Zmyješ sa od soli.

Vykročíš

krokom gazely.

Za Moábskymi horami

kobra kráľovská

za chrbtom sa vyplazí.

Otvoríš si oči,
podáš ruku

mužovi

čakajúcemu

v člne

nevedno odkiaľ.

Bude ťa viesť

cez daždivú spúšť,

takú skrehnutú.

Povie ti

neotáčaj sa,

dívaj sa dopredu!

Ale ty vieš,

že zase príde ten okamih,

keď ťa zašteklia kamienky

pod nohami.

Bude sa ti snívať o Lotovi.

V snahe nespraviť

ten omylný krok

ty sa zabudneš,

pochytí ťa snivosť

a zvedavosť.

A zase tú istú chybu urobíš.

Znova budeš

zabudnutá

socha

na celé veky.

On ťa zasa bude všade hľadať
a hoci budeš pred ním stáť,

neuvidí ťa.

Jeho zrak

zaspí

a stratí sa

za oponou snov

v ďalšom storočí.

A ty –

žena bez mena,

stiahneš hadiu kožu zo seba

a taká nahá a prezlečená –

znovu

budeš čakať na svojho

muža,

ktorý sa objaví

v člne nevedno odkiaľ

s príchuťou soli na perách.

Predstav si iný príbeh

o svojom živote.

Uver mu!

Neobzeraj sa!

Utekaj!

Aleksandra Vranić

(Báseň bola ocenená 1. miestom v medzinárodnej literárnej súťaži Dolnozemské zlaté pero 2021)