Aleksandra Vranić
Uvoľnime na chvíľu uzdu svojej fantázii a vstúpme do sveta rozprávok. Poďme sa zoznámiť s neobyčajnými rozprávkami, a to tak, že prečítame deťom pár viet začiatku rozprávky, ktorý by ich zaujal svojou záhadnosťou a nadprirodzenosťou. Ďalej v tvorbe deja pokračujú deti a tvoria svoju vlastnú rozprávku s prvkami fantasy. Nakoniec po dopísaní svojej rozprávky si prečítajú pre zaujímavosť aj tú pôvodnú. Navrhujem neobyčajné rozprávky od srbskej autorky Grozdany Olujić, ktoré vyšli aj v slovenčine (Perleťová ruža, Nebeská rieka).
Pozrime sa na rozprávku mojej žiačky Simony Fabianovej (12 rokov), ktorá na základe začiatku rozprávky „Chlapec a princezná“ (G. Olujić) vytvorila svoju vlastnú rozprávku „Sklenené veže“:
Tam, kde niet hluku a hudby, je les z betónu. Les z betónu je len na malý krok od nás, no nikto ho nepozná. Ako je to možné? To sa zatiaľ ešte nikto nedozvedel. No jedno je isté. V lese z betónu rastú dve sklenené veže.
Vrchol každej z nich je vysoko v oblakoch… a tam?
Na prvej veži stojí chlapec belší ako sneh. Na druhej stojí dievčina prekrásna ako rozkvitnutá jarná lúka. Háčik je ale v tom, že tam sú obidvaja sami a navzájom sa nepoznajú.
No raz, v jeden neskorý večer, sa chlapec dopočul, že na vrchole druhej veže žije zakliata princezná. Túto správu mu povedal Južný vietor. Na to mu Severný jeho slová potvrdil. Východný, bol na návšteve jarných lúk a nikto nevedel, kedy sa vráti. A na reči vetrov vandrovníkov, čo tajomne letia ako obrovské krídla vtákov, len tak niekto už nedá. Všetci predsa vedia, že ich reči sú síce obdivuhodné, ale nie celkom pravdivé.
Princeznina veža siaha až po vrchol oblohy. Vtáci sa jej ľakajú, vetry sa jej boja a nikoho iného tu okrem chlapca niet. Ako sa má teraz dozvedieť, že je chlapec osamelý ako ona? Chlapec nad tým dlho premýšľal. Premýšľal deň či noc, no na nič neprišiel.
Keď Južný vietor letel okolo a videl, ako je chlapec smutný, nedalo mu to a opýtal sa, ako a s čím mu smie byť nápomocný. Chlapec mu pošepkal odpoveď, no vietor si tiež nevedel dať rady. Chlapec bol smutný… no zrazu k nemu prišli vetry vandrovníci a začali mu rozprávať celkom podivuhodné veci.
,,Chlapče, načo sa pre ňu trápiš, veď ťa ani nepozná,‘‘ povedali. ,,A je ešte jedna vec, o ktorej by si mal vedieť: na druhej veži žiadna princezná nestojí, žije tam len čierny pes, ktorému, keď sa pozrie niekto do očí, tak mu pričaruje veľké a ťažké nohy a ak aj budeš chcieť, už sa nikdy nedostaneš naspäť a ďalej sa už nikdy a nikto nedozvie, čo sa s tebou stane!“
Chlapec aj zabudol, že vetry hovoria vždy bludy a všetkému uveril, lebo mu to dávalo zmysel. Našťastie si po čase uvedomil, s kým sa to vlastne rozprával, ale aj tak mu na tom celom stále niečo nesedelo. Prečo potom tú vežu všetci obchádzajú? Prečo sa jej všetci boja?
Raz za súmraku, v studenej noci, sa chlapcovi prisnilo, že ak z veže skočí, nájde dole cestu, ako sa na druhú stranu dostať. Hneď ako svitlo slnko na oblohe, chlapec neváhal a so strachom skočil dole. Padal a padal ako bol deň dlhý. No zrazu… zastal. Všetko okolo bolo sivé. Ako betón. Žiadny spev ani hudba, všade iba pusté ticho. Náhle spadol na betón rovno dole. No nič po páde necítil. Žiadnu bolesť, žiadne pocity. Bolo mu to čudné, ale musel pokračovať ďalej a nezaoberať sa tým.
Pomaly kráčal a všetko okolo sa mu zdalo akési zvláštne. V tom sa pozrel za seba a po ničom nebolo ani stopy. Chlapca schytil obrovský strach, nervozita a zmätok. Niet už cesty naspäť a v chlapcovi zavládla myšlienka, že to, čo hovorili vetry vandrovníci, bola pravda.
Rýchlo sa rozbehol, no všetko začalo byť pomalšie a aj on zrazu bežal pomaly. „Pokračuj, ale pomaly!“ ozval sa tajomný hlas. Chlapec sa obzrel okolo, no nikoho nevidel. Ako kráčal neisto ďalej, uvidel niečo úžasné!
Nebola to princezná, to nie. Boli to stromy, kvety a kopa ovocia všade okolo. Chlapec sa nevedel vynadívať. Bolo to nádherné. Nikdy predtým, okrem skla a betónu, nič nevidel. Všetko bolo zrazu krajšie. Oveľa farebnejšie. Nad chlapcom vyčnievalo krásne slnko, ktoré videl cez kŕdeľ motýľov všade okolo seba. Zostal tak užasnutý tou krásou okolo, že sa zastavil.
„Nezastavuj, ale nechoď ani prirýchlo!“ Chlapec sa zase zľakol a nervózne poobzeral okolo seba. Nikoho stále nevidel, ale ani nerozmýšľal a poslúchol.
Ako tak kráčal ďalej, videl, ako sa pred ním týči obrovský ker plný rôzneho druhu ovocia. V chlapcovi zavládla túha po jeho ochutnaní. Keď uvidel malinu, neváhal a ochutnal. Po kríku zrazu neostali ani stopy. Týčili sa tam len dlhé a široké sklenené schody, ktoré vyzerali, akoby nemali koniec.
„Pokračuj v ceste!“ Poznove sa ozval neznámy hlas. Okolo chlapca sa už týčili mračná. No zrazu… uvidel sklenenú vežu… a na nej… čierneho psa!
Chlapec sa chcel rozbehnúť dolu, ale už nebolo úniku. Nič tam nebolo a po ceste naspäť ani stopy.
Ale takto sa tento príbeh predsa nekončí.
Chlapec nesmelo pokračoval hore schodmi. Bol zmätený. Akoby nie, keď vedel, že už niet úniku. Chlapec už vedel, že nemá na výber, a tak len stále pokračoval naspäť hore. Keď pred sebou videl posledný schod… potkol sa!
Keďže schody nemali zábradlie a on kráčal po kraji, visel na okraji veže. „Pomóóóc!“ zakričal zúfalo. Čierny pes sa rýchlo otočil a pozrel sa chlapcovi do očí. Chlapec ostal úplne vyľakaný. Ako náhle sa pes otočil, chlapec mu pozrel do očí. Chlapec sa pri myšlienke nad tým, čo mu hovorili vandrovníci, úplne zhrozil. Vtom sa mu pošmykla jedna ruka. Keďže bola veža sklenená, chlapcovi sa pomaly začala šmýkať tá, na ktorej visel.
Keď však podišiel pes bližšie, dal svoju labu na chlapcovu ruku. Keď si znovu pozreli do očí… stalo sa niečo zvláštne. Chlapec a vlastne nikto to nečakal! Bolo to neuveriteľné a zároveň tak úžasné! Zo škaredého čierneho psa sa stala nádherná princezná.
Bola prekrásna. Bola vytiahnutá ako liana, mala veľké, hnedé oči a vlasy dlhé až po začiatok sklenenej veže. Chlapcovi opatrne podala ruku. Princezná bola prekvapená. Nikdy predtým o nikom nepočula, ale keď jej chlapec vyrozprával, čo všetko sa udialo – zamilovala sa.
Po druhej veži už niet ani stopy. No tú vežu, vysoko v oblakoch, tam, kde žijú šťastne chlapec a princezná, tú obrástli kvety. Po betóne a skle už niet ani stopy.
Nakoniec chlapcovi neboli osudné ani veľké nohy a ostal tam šťastný s princeznou. Záhrada pod vežou nezanikla, to nie. Naopak, ešte viacej rozkvitla a z času na čas sa do nej aj chodia poprechádzať chlapec a princezná.