„Život jednej mušle“

Aleksandra Vranić

Technika vcitenia sa pisateľa do niekoho alebo niečoho, teda aj do neživých vecí, je vhodná na rozvíjanie fantázie, flexibility, ale aj empatie. Tvorca básne alebo rozprávky môže zobraziť vnútorný svet napr. pohodenej mince na chodníku, kvapky vody, spadnutého listu zo stromu, mušle v mori, kvetu vo váze, padajúcej snehovej vločky a pod.

Pre deti je táto technika veľmi príťažlivá a je zaujímavé, že sa pri tom často rozhodnú pre písanie vo veršoch. „Život jednej mušle“ je báseň mojej žiačky, ktorá bola ocenená v celoslovenskej súťaži Poetický Púchov:

Nela Laššánová, 10 rokov

Život jednej mušle

Som mušľa hlboko v mori.

Čakám, kým ma niekto neotvorí.

Tak tu si len tak čakám,

kým ma niekto zoberie dakam.

Jasného slnka lákali ma lúče.

Dievča ma zobralo do náruče.

Chcelo ma slnku ukázať,

no ja som začala plakať.

Pozerám sa do žiarivého slnka,

už mi nežblnká žiadna vlnka.

Áno, čakala som na to,

kým ma niekto vezme hore –

teraz už chcem vidieť iba more.

Umieram pomaly túžbou za morom,

za tým mojím jediným domovom.