mokrade moknúť

neprestávajú

mätúca metelica

rozprašuje cestu

strateným

lúzrom

kvapky ticha

zamŕzajú

v hlbinách

pod nohami

vrždia

ako sneh

napadaný

ešte včera

stupaje mrznú

v okovoch

okoloidúcich

oblúd

kým si lúzri

za žalúziou

vkladajú

poslednú ilúziu

do

zafajčených

vrecák

pod rozbitým lustrom

svojho detstva

rozhádzaného

v kúskoch

skla

vonku

nič

iba hmla

Aleksandra Vranić