Aleksandra Vranić

kam by teraz šla
táto
zatúlaná dáma
v prelietavej noci
tak sama

stratila
svoje meno
pohádala sa
s víchrom
stožiarmi a
vtákmi

keď sa stretla
s tebou
neulapiteľným
vetrom
zarezonoval
si s ňou
omamovali
ťa jej zvuky

pobozkal si
ľadové kvety
v jej vlasoch
zohrieval si jej
ruky

uspávanka malej
víchrice
sa ti vtiahla
pod mihalnice
niečo ti letmo
šeptom šepla
do vankúša
niečo ti
prezradila
do periny

kým si spal
bol si niekým
iným
s čajkami
lietala
tvoja duša

v tú noc
si sa bezhlavo
skotúľal
do jej sna
pomedzi oblaky
ľalie a dreviny

v tú noc
si sa zaľúbil
do jej sladkej
periny

sedela ti pri nohách
strážila tvoje sny
čakala
ráno si ju
nepoznal
stal sa z teba
vetroplach

no ona
bdela
sedela
strážila
čakala
do vankúša
plakala

ach

ibaže ty
ty si
nevieš
spomenúť
na uspávanku
malej
víchrice

na farbu plodín
zaliatych
stonami
osamelej
čarodejnice

nevieš
si ju
oživiť
no
omína ťa
ako trieska
malinká
zarytá
pod
nechtami